Menu
25 50 75 100
Tu si meníš množstvo obsahu na stránke ROZUMIEM!

Jakub Juhás

Žijem vo výletníckom mode zotrvačnosti

FOTO: Zoltán Czakó

TEXT: Zoltán Czakó

15 MIN.

ZCAký si mal dnes deň, čo si robil? Bol rutinný, alebo skôr nezvyčajný?

JJRutinné sú tu už takmer všetky moje posledné dni, týždne, a vlastne aj mesiace. Všetko sa točí okolo stále tých istých každodenných vecí: ako prežiť, stihnúť spraviť prácu a naplánovať si to tak, aby zostal čas aj na nejakú zábavu. Aby som mal pred zaspatím pocit, že sa stala aspoň jedna zábavná vec. Takže klasika: vstanem bez budíka, hneď skontrolujem mobil, čo znamená, že ak sa v schránke objaví niečo zlé, súčasne s tým sa vynoria aj všetky tie malé každodenné traumičky a úzkosti. Keď sa v schránke neobjaví nič nepríjemné, môžem ráno odštartovať pekne postupne, s pomalším nábehom. Niečo si prečítam, kus si zacvičím, zakúrim, zoženiem jedlo, a potom už iba práca. V poslednej dobe musím pracovať medzi ľuďmi, to mi robí dobre, takže chodím do Archanjela, tam sa mi robí teraz najlepšie. No a po práci môže dôjsť na zábavu, ale zábava väčšinou stojí a padá na našom spoločnom stretnutí, čo je celkom problém, keďže osamote sa veľmi nezabavím. Pre moju zábavu v Banskej Štiavnici si bytostne dôležitý. Dnes sme išli napríklad do sauny, takže to bol celkom nerutinný deň. Sauna je ideálny prienik relaxu a regionálneho sociologického výskumu, na stupnici zábavy by som dal aj 8 z 10 bodov. Nakoniec to bol teda dobrý deň. Vlastne nadštandardný, keďže ideme robiť ešte aj rozhovor. Máme tu dve veci, ktoré sa nedejú bežne, to je veľký úspech.

ZCAké iné druhý zábavy ti Štiavnica poskytuje okrem sauny? Ako ešte si Štiavnicu užívaš?

JJV prvom rade mi toto mesto umožňuje veľmi ľahko vypadnúť do akej takej prírody, ktorá ešte nie je úplne zdevastovaná a v ktorej môžem stále zažiť nejakú formu divočiny. Momentálne to však nie je niečo, čo mi prináša radosť, alebo niečo, čo nutne potrebujem vo svojom živote. V minulosti to bol jeden z hlavných dôvodov, prečo som sa sem presťahoval. Do lesa som chodil takmer každý deň. Teraz je to skôr aktivita, ktorá ma príliš sprítomňuje a uzemňuje v spomínaných každodenných traumičkách a úzkostiach. V lese sa cítim príliš obnažený. Jednoducho, nechcem pozorovať svoje myšlienky a pocity. Skôr potrebujem byť v spoločnosti, čo mi toto mesto momentálne neponúka, keďže som si tu nevybudoval dostatočne veľkú komunitu. A zase nemôžem svojimi problémami donekonečna otravovať stále tých istých ľudí. Oni musia tiež kúriť, jesť B-komplex, znášať zimnú temnotu a márne čakať na odzdravenie v Potravinách pod hríbom. Všetci zažívame to isté a na záver dňa chceme proste aspoň tú svoju štipku zábavky. Vďaka Štiavnici sa teraz dokážem zamerať plne na prácu. Či už prácu okolo písania, alebo hudobného vydavateľstva. Pravdepodobne to nie je dlhodobo udržateľné, ale teraz mi to pomáha nechytať sa negatívnych myšlienok a nespadnúť do úzkostí. Aspoň na chvíľu. Dnes razím klasickú cestu workoholizmu. Zadebniť sa v izbietke a prežiť sa.

ZCK tvojej práci sa ešte dostaneme, ale teraz by som sa vrátil k dôvodom, prečo si sem prišiel. Čo okrem tej dostupnosti prírody ťa sem priviedlo?

JJCelé to začalo tak, že sme ešte s bývalou partnerkou hľadali nejaké miesto, ktoré by bolo v strede Slovenska a ponúkalo by možnosť byť blízko lesa a kopcov. Chceli sme tiež, aby tam bolo nejaké kultúrno-umelecké zázemie. Pánu Bohu za chrbtom, ale vlastne nie až tak – aby si sa úplne nezbláznil a mohol si si napríklad objednať pizzu. Zároveň sme si chceli ponechať možnosť relatívne rýchlo docestovať aj do väčších kultúrnych centier, keďže sme obaja pracovali s umčom. Páčila sa nám predstava byť na periférii a mať zdanlivý pokoj na prácu. Pre mňa toto prostredie ponúkalo množstvo príležitostí na potulovanie sa o objavovanie. Geografický priestor Štiavnických vrchov je veľmi jasne ohraničený, čo je jeden z aspektov, ktorý ma priťahoval preskúmať ho až po najkrajnejšie hranice. Jednoducho, mal som pocit, že ma toto prostredie dokáže pohltiť na dlhšie obdobie, a to sa mi aj potvrdilo. Ale Štiavnicu som vtedy vnímal cez ružové okuliare, ktoré už teraz nemám. Je mi za nimi smutno. Bez nich je ťažké existovať na nejakom mieste dlhšiu dobu. Uvedomujem si, že to bol taký kolonizátorský pohľad večného vandráka, ktorý aj tak raz zíde naspäť na roviny, ale aj tak mi tie okuliare chýbajú.

ZCKeď hovoríš, že si mal ružové okuliare, tak mi napadá, že turisti často spomínajú akúsi špecifickú atmosféru tohto mesta, ktorá im učarovala. Premýšľam, v čom táto atmosféra spočíva – čo je na nej to hlavné, čo ľuďom učaruje a nasadí im tie ružové okuliare… Čo ti k tomu napadá?

JJPre mňa tá atmosféra spočívala v tom, že aj keď som tu žil už tri roky, tak ešte stále som mal pocit, že som len na nejakom predĺženom výlete alebo dovolenke. Ale to už zo mňa vyprchalo. Teda takto: stále si myslím, že som na výlete, ale už je to výlet bez entuziazmu, spojený skôr s pocitom vyčerpanosti. Dnes žijem vo výletníckom mode zotrvačnosti. Ako keby si sa pozabudol na exkurzii v banských štôlňach, zrazu sa vrátiš na zemský povrch a svet sa medzičasom radikálne zmenil. Pre turistov musia byť tie výhody alebo kvality tohto mesta jasné, už len tá architektúra, história, to, s akým citom je mesto vsadené do okolitej prírody, to, ako ho Štiavnické vrchy oddeľujú od sveta dole na rovinách. Nehľadal by som v tom žiadne ezoterické fenomény. Ten prerod z baníckej bašty na turistické centrum je extrémne zaujímavý. Krátkodobý pobyt v tomto super špecifickom prírodno-kultúrno-historicko-priemyselnom kontexte nemôže nechať nikoho chladným. Tým som si istý. Ale počkaj, aká bola tvoja otázka?

ZCV podstate, že ako by si opísal atmosféru Štiavnice napríklad niekomu z New Yorku.

JJHlavne to, akým spôsobom je celé mesto a jeho architektúra zasadená do okolitej krajiny. To je na slovenské pomery nebežné. Máš pár podobných miest, ale žiadne nevykazuje až toľko zaujímavostí ako Štiavnica. Takže asi je to nejaké spojenie okolitej prírody s tým, v akej podobe sa toto mesto zachovalo do dnešných dní. Všetko, čo vytvára to pnutie, výhľady, industriálne „nemiesta“, to, ako môžeš plynule prechádzať z okolitej krajiny do centra, že je to také hrozne súdržné. Napadá mi nejaká tekutosť hraníc, ktorá tu je prítomná. Ako sa les prelieva do ulíc a naopak. Ako len ťažko určíš, kde končí banícka krajina, umelý dizajn a kde začína príroda bez viditeľného ľudského zásahu. To vnímam ako súčasť atmosféry, spôsob, akým sa príroda, mesto a jeho obyvatelia vysporiadavajú s veľmi jednoliatou baníckou minulosťou. Keby mi niekto položil takúto otázku, asi by som sa v odpovedi zameral na nejaké estetické aspekty toho mesta: to, ako vyzerá. Ako vyzerá jeho okolie. Potom by som vyklopil výsledky saunového sociologického výskumu. A potom je tu, samozrejme, priestor zachytiť jeho súčasný kultúrny potenciál.

ZCZaujalo ma, keď si povedal, že tú atmosféru vytvára hlavne pnutie medzi okolím a tým, čo sa tu zachovalo. Ako keby si odkazoval k tomu, že tá atmosféra stojí na tom, čo z tohto mesta zostalo, čo sa nezmenilo. Máš pocit že sa Štiavnica za štyri roky, čo tu žiješ, nejak zmenila? Ak hej, tak ako?

JJTo je dobrá otázka, lebo to súvisí s niečím, čo sa mi často stáva, keď som na nejakom novom mieste. Zo začiatku veľmi pozorne sledujem zmeny, ktoré sa v ňom odohrávajú, úplne som z toho vo vytržení, je to taká závislosť – spoznať to prostredie do poslednej diery v zemi. Ale akonáhle nadobudnem pocit, že som už spoznal všetko, čo potrebujem, že som vyplnil všetky slepé škvrny na mojej mentálnej mape, ten záujem začne veľmi rýchlo upadať. Nie je to dobrá taktika, ale zatiaľ som nenašiel spôsob, ako sa tomu vyhnúť. To je ten kolonizátorský pohľad večného vandráka. Hneď, ako si uvedomím nejaké limity, začnem sa po meste pohybovať po vyšliapaných chodníčkoch a strácam schopnosť všímať si nuansy, úplne upadne moja potreba zaznamenávania zmien. Začnem sa fixovať na niečo, s čím už mám skúsenosť, a viem že ma to nejakým spôsobom nesklame. Upadnem do rutiny. Ťažko sa mi to hodnotí, skôr viem povedať, akým spôsobom sa menila tá moja pozornosť voči mestu. A treba dodať, že tá je veľmi závislá od toho, ako sa cítim. Vidieť to aj v tomto rozhovore. O dva roky by som pravdepodobne hovoril niečo úplne odlišné. Rovnako ako by takýto rozhovor nemohol vzniknúť pred dvomi či štyrmi rokmi.

ZCZmenilo tvoj vzťah k Štiavnici teda napríklad aj to, keď si sa rozišiel so svojou dlhoročnou partnerkou, s ktorou si sem prišiel žiť?

JJUrčite. Jeden z dôvodov, prečo som sem prišiel, bolo mať tu nejaké hniezdo, takže tým, že sme sa rozišli, sa rozpadol jeden zo základných kameňov tohto pobytu. Bolo super zažívať vzťah na takomto mieste, no samotárčiť tu nemá žiadny význam. Momentálne túžim po úplnom opaku. Dávajte si na to všetci pozor. Štiavnica je výborné miesto na dobrovoľnú samotu. Súcitím s každým, kto sa v nej ocitne sám nedobrovoľne.

ZCHej, Štiavnica – mesto lásky… Ale spomínam si, že ešte aj v dobe, keď ste boli spolu, si vravel, že niektorí naši kamoši z Bratislavy nevedia úplne pochopiť, prečo si sem prišiel žiť. Prečo to podľa teba nechápu?

JJOni by to asi aj chápali, ak by to bolo len nachvíľu, no štyri roky sú už pre nich veľa. A to je relevantná otázka. Napríklad v stave, v ktorom sa momentálne nachádzam, už ani ja nedokážem pochopiť, prečo tu stále zotrvávam (smiech). Viem si predstaviť, že by to oveľa viac chápali, keby som sa sem vrátil v pokročilom veku. Čiže možno nechápu to, prečo si niekto dobrovoľne zvolí v tomto najproduktívnejšom životnom období miesto, ktoré ti neponúka možnosti, aké ti ponúkajú väčšie mestá, inými slovami takýto asketický spôsob života. Možno nechápu, prečo som sa vyčlenil z komunity kamarátov. Asi si predstavujú, že tu je… asi, že tu je nuda. A samota. A že sa nedá žiť nonstop z toho, že si v lese. A že sa nedá žiť nonstop z toho, že si môžeš objednať pizzu z jedinej normálnej reštaurácie alebo že si nemôžeš cez víkend vybrať z viacerých kultúrnych akcií, čo tu však už tiež neplatí. Že si dobrovoľne vyberieš pozíciu na periférii. Ale mne do veľkej miery vždy vyhovovalo byť na okraji. Periféria mi ponúka nadhľad, možnosť neupadnúť do stereotypov nejakej bubliny a nepreberať jej názorový aparát. Neuzavierať sa pred inými bublinami. Presne to som vždy potreboval. Ale vidíš, aký je život, teraz skôr potrebujem, aby ma tá moja bublina pomojkala a pohojdala v náručí.

ZCMám pocit, že život v tomto meste sa do veľkej miery mení aj podľa časti roka. Väčšina turistov sem chodí v lete. Ktoré je tvoje obľúbené ročné obdobie?

JJKedysi som si myslel, že najlepšia je jednoznačne zima, lebo tu nikto nie je, všade je ticho a pokoj.

ZCPrečo sa to zmenilo?

JJLebo to, čo som vtedy vnímal ako pozitívum, sa zmenilo na negatívum. Teraz už vidím, že v zime je tu len temnota, žiadne slnko, sneh málokedy, treba rúbať, nonstop kúriť, auto nemôžem zaparkovať pri dome, všade sa šmýka, v kine je zima, v ateliéri je zima, u teba je zima. Nikto sem nechodí. Počuješ, ako to znie?

ZCNo dobre, a ktoré je teda teraz tvoje obľúbené ročné obdobie?

JJTeraz je to už asi jar a jeseň. Klasické dôvody: na jar kvitnú kvety a na jeseň padajú listy. Obe vyzerajú hrozne dobre, keď sa pozeráš z centra na okolité kopce, je to veľmi peknunké.

ZCLeto v Štiavnici nemáš rád?

JJKeby som sa rád kúpal, tak mám rád aj leto, ale čo iné tu robiť v lete?

ZCTak vtedy je najviac akcií…

JJTo je pravda. Môžeš ísť na kultúru a na 4 živly a môžeš aspoň raz za rok stretnúť kamošov, ktorí by sem v živote nedošli v zime, lebo by sa báli že z dier vylezú permoníci a ukameňujú ich. Ale potom zase odídu a ty máš zbytočne melancholické nálady a ľutuješ, že si sa každému nevenoval o trochu viac a nevytĺkol si z toho ešte väčší zábavový potenciál.

ZCTo hej… Okej, vráťme sa k tvojej práci. Jedna z vecí, ktoré robíš, je písanie kníh. Kedy si si uvedomil, že chceš písať? Ako si sa stal spisovateľom?

JJTo som sa tak stal, že som chcel ísť na nejakú umeleckú školu, lebo sa mi páčilo, ako umelci žijú a celkovo sa mi páčila rola umelca. Nevedel som robiť žiadne umenie, ale mal som takú potrebu. Na žiadnu umeleckú školu som sa nedostal, a tak som premýšľal, ako by som sa mohol stať umelcom. Napadlo mi, že najjednoduchšie bude asi niečo napísať, keďže písať vie každý. K tomu mi stačilo pero a pero som mal. Okrem toho, celý život rád vymýšľam príbehy. Rád ich rozprávam, rád ich počúvam, celkovo sa na veľa vecí vo svojom živote pozerám ako na príbehy, cez ktoré potom lepšie rozumiem svetu. Mám rád klebety, každodenné telenovely, útržky rozhovorov, tliachanie a potom si veľmi rád vymýšľam. A tak som si jedného dňa povedal, že napíšem príbeh. Cieľ bol skúsiť napísať rovno celú knihu, ale vôbec som nevedel, čo to znamená a ako na to. Keď som ju dopísal, tak náhodou malo otvorenú výzvu jedno z mojich najobľúbenejších českých vydavateľstiev Rubato. Nejako sa to prepojilo. Poslal som im rukopis a kniha sa stretla s pozitívnym ohlasom, prijali ju. A tak som sa stal spisovateľom. Ak teda platí teória, že spisovateľom sa staneš v momente, keď napíšeš knihu, s čím ja, samozrejme, nesúhlasím. V živote by som sa nestotožnil s nálepkou spisovateľ.

ZCPrečo? Kedy je spisovateľ spisovateľom?

JJTá identita spisovateľa by musela prevyšovať moje ostatné identity. Teraz je rovnocenná alebo podružná voči iným identitám Jakuba Juhása, napríklad poslucháča, kurátora, čitateľa a podobne. Bolo by veľmi zužujúce nazvať sa spisovateľom.

ZCBolo ťažké napísať knihu, keď si s tým nemal skúsenosti? S čím si v tom procese bojoval?

JJNakoniec to nebolo vôbec ťažké, pretože som nemal žiadne poňatie, ako by to malo vyzerať a kam by to mohlo dospieť. Okrem toho, že som predtým písal o hudbe, som do toho išiel úplne od nuly a od začiatku až do konca som to robil čisto len pre svoje potešenie. Na začiatku som ani nepremýšľal, že to niekde vydám. Vlastne som nemal žiadne ciele, takže nehrozil ani pocit, že by som mohol zlyhať. Chcel som niečo spraviť so svojou kreativitou, vyskúšať si, či niečo také dokážem a či médium knihy bude to pravé orechové.

ZCV čom bol proces písania druhej knihy iný?

JJAsi v tom, že po relatívnych úspechoch debutu Novoročný výstup na Jaseninu som pocítil ambíciu posunúť sa ďalej. Znova tu bola nejaká potreba z môjho vnútra, ale zároveň som vedel, že už to nepíšem len sám pre seba. Začal som kúsoček myslieť aj na čitateľov. Ale fakt iba kúsoček. Okrem toho som cítil tlak druhej knihy. Chcel som vedieť jasnejšie artikulovať témy, ktoré ma zaujímali, lepšie pracovať so samotným textom, dôkladnejšie uchopiť redakčnú stránku. Taktiež som vedel, že už sa nemusím báť siahnuť po osobnejších témach, že už nemusím oddeľovať samotný príbeh odo mňa ako osoby, ktorá ho píše. Po dopísaní prvej knihy som totiž zistil, že písanie je pre mňa okrem iného aj veľmi dobrá a nie úplne drahá terapia. Uvedomil som si, že pre moje zdravé fungovanie je dôležité venovať sa dlhodobo jednej téme, nasledovať postavy, pozorovať prostredie, cestovať za príbehom, experimentovať s procesom písania, robiť si výskum, žiť s príbehom, otláčať do neho moju existenciu. Je pre mňa bytostne dôležité mať v živote aj takéto dlhodobé projekty, ktoré mi niekoľko rokov každé ráno a každý večer pripomínajú to, že je tu nejaký väčší príbeh, o ktorý sa treba starať, sledovať jeho pradivo a v správny čas vyzerať jeho koniec. Príbeh je ako bytosť, s ktorou sa rád zobúdzaš a s ktorou rád zaspávaš. Si s ním menej osamelý. Pri písaní druhej knihy som bol päť rokov menej sám.

ZCAké boli ohlasy na druhú knihu? Naplnili tvoje očakávania?

JJDruhá kniha PS vyvolala oproti tej prvej len minimálny ohlas, čo je pre mňa dosť zraňujúce zistenie. Keď na niečom pracuješ päť rokov, venuješ tomu toľko energie a spätná väzba neprichádza, začínaš pochybovať, či si ten čas nemohol stráviť nejako lepšie. Začneš sa pýtať sám seba, či to nebola príliš veľká obeta za niečo, čo ti dodatočne neprinesie toľko spätnej väzby, koľko by si potreboval. Ale to nie je vo svete umenia nič nové. Ja som v tom stále dosť krehký, aj keď sa to na prvý pohľad nezdá.

ZCOdhliadnuc od spätnej väzby, ako si ty spokojný s knihou PS?

JJMal som určite väčšie zadosťučinenie ako pri prvej knihe, hlavne čo sa týka formy, obsahového naplnenia a nejakého hľadania vytúženého jazyka. Keď si ju dodatočne čítam, tak sú tam pasáže, ktoré sa mi dosť páčia, približujú sa k jazyku, ktorý hľadám, ale aj také, ktoré sa mi páčia menej, napríklad čo sa týka ich hudobnej, rytmickej stránky. Som rád, že sa mi do nej podaril prepasírovať humor a tiež prudkosť. Nie je tam žiadna pasáž, ktorá by ma spätne nasierala. To sa mi zdá skvelé. Cítim sa spokojne a vyčerpane zároveň.

ZCMáš nejakú obľúbenú pasáž z knihy PS?

JJMám rád viacero pasáží, ale dlho bola moja najobľúbenejšia práve pasáž o Štiavnici. Tá sa mi aj najľahšie písala a celkom priliehavo reflektuje to, ako som mesto vnímal v danom období. Ironicky, tragikomicky a cynicky, čo sú aspekty, ktoré sú v mojom vzťahu so Štiavnicou veľmi prítomné. Páči sa mi flow tej kapitoly, ako plynie, keď si ju čítam nahlas. Znie ako zhudobnené statusy a komentáre v štiavnickej facebookovej skupine. A to je niečo, čo ma dlhodobo zaujíma, to prepojenie medzi hudbou, textom a nejakou tragikomickou absurdnosťou. Na tejto kapitole vidieť, ako mi to vtedy išlo, ako ma to bavilo, ako to zo mňa vtedy sršalo, a také kapitoly je fajn čítať. Za inými kapitolami zase vidím všetky tie vysedené noci. Dodnes mám pri nich pocit ťažoby.

ZCČo hovoria Štiavničania na tú kapitolu o Štiavnici?

JJNiektorí sa s ňou stotožňujú a, samozrejme, sú aj takí, ktorí to vnímajú len ako nejaký cynický hejt. Ale to nikdy nebolo písané s tým, že to bude len cynický hejt. No a potom je tu 99,9 % obyvateľov, ktorý o PS absolútne nič netušia. Tá kapitola bola písaná z lásky k mestu. Je to môj prejav lásky ku Štiavnici. Moja zaľúbená Štiavnica.

ZCČiže miluješ Štiavnicu?

JJMiloval som ju, neviem, či ju ešte milujem. Tá kapitola je taký ľúbostný dopis, niečo, čo som Štiavnici chcel zanechať. Také moje PS k pobytu v tomto meste. Bolo by pre mňa neprirodzené odchádzať bez nejakého PSka.

ZCMáš pocit že tvoj vzťah so Štiavnicou je už zrelý na rozchod?

JJZrelý na rozchod som bol už dávno, už je to len taký hnilobný stav, odkvecnutý vzťah, ktorý už dávno dosiahol svoj vrchol a teraz sa už len vezie na zotrvačnosti, a nedarí sa mi ho opustiť aspoň s akou takou cťou. Mal som si z neho zapamätať to najkrajšie, zakvačiť si na paličku svoje vrecúško a odísť. Už sa to preklopilo do patológie, ktorá veľmi negatívne ovplyvňuje celý môj psychický stav. Už teraz je jasné, že keď odtiaľto budem odchádzať, tak to bude okrem iného aj s horkastou pachuťou na jazyku.

ZCČo považuješ za svoj najväčší úspech zatiaľ v živote?

JJTo je ťažká otázka. Teraz sa mi zle uvažuje o takýchto veľkých otázkach bytia, neviem to uchopiť, moja pamäť je veľmi obmedzená. Je to aj tým, že momentálne nemám od seba potrebný odstup. Viem vyhodnotiť iba posledný rok. V kontexte toho, čo sa deje okolo mňa, považujem za úspech, že sa mi darí stále vstávať v nejakom normálnom stave, že som proste ešte nezošalel. A že sa ešte dokážem niektoré dni – nie všetky – zobudiť a byť celkom radostný a nájsť motiváciu robiť veci, ktoré ma bavia. A niekedy dokonca aj veci, ktoré ma nebavia, ale viem, že v budúcnosti môžu byť v niečom prospešné pre ľudí okolo mňa. Stále existujú veci, ktoré robím rád a ktoré mi spôsobujú radosť a pri ktorých si na konci dňa poviem, že aj zajtra bude dobré sa zase zobudiť. A aj sa na to teším, že sa zajtra zobudím.

Veronika Hajdučíková

Keď veľa spievam, cítim sa, ako keby som skočila do studeného jazera

FOTO: Vanda Mesiariková

TEXT: Zoltán Czakó

12 MIN.