Menu
25 50 75 100
Tu si meníš množstvo obsahu na stránke ROZUMIEM!

Alexandra Hrivňáková

So Štiavnicou sa máme rady, aj keď si často protirečíme…

FOTO: Zoltán Czakó

TEXT: Zoltán Czakó

15 MIN.

ZCBývam na periférii Štiavnice a niekedy premýšľam, aké by bolo žiť v jej úplnom centre. Ty máš trvalé bydlisko už takmer 15 rokov na Trojičnom námestí. Aké to teda je?

AHAk by som nebola ja tým obyvateľom renesančného bytu v paláci na Trojičnom námestí, ale turistkou, tak by som si povedala, že je to veľmi exkluzívne až prominentné miesto na život. A v podstate aj je. V centre nás už býva na plný úväzok dosť málo, myslím takých, čo tu pracujú, žijú, či je víkend, alebo sviatok, alebo obyčajný pracovný deň. Viem, že aj centrá iných historických miest, ako Paríž, Viedeň či Berlín, sa postupne vyľudňovali a ich pôvodní obyvatelia museli ustúpiť novej „džentrifikácii“ a tento životný priestor sa stal tak finančne náročným, že ho v rôznych vlnách obsadili súkromní investori, developeri a firmy, ktoré mali kapitál. To sa sčasti stalo aj tu v Štiavnici. Nám sa tu od momentu, ako sa na námestí prestalo parkovať – ak si pri tom odmyslíme nevhodné a neodborné zásahy, ktoré vznikli počas rekonštrukcie v 90. rokoch 20. storočia – býva naozaj dobre.

ZCČo konkrétne vytvára tú sumu pozitív? Lebo, úprimne, väčšinou chcú ľudia mať na dosah služby, dobrú dostupnosť dopravy, parkovacie miesto pred domom, detské ihrisko a zdravotnú starostlivosť. Všetko čo najbližšie k dverám vlastného bytu.

AHTu je to úplne o niečom inom, na mňa funguje najmä to unikátne mestské prostredie s vidieckym charakterom a jedinečnou prírodnou, ale aj kultúrno-spoločenskou topografiou. Môj vzťah k Štiavnici sa vyvíjal postupne, tu na konkrétnom mieste, v spojení s konkrétnou životnou situáciou, až nadobudol veľmi osobný až „haptický vzťah“. So Štiavnicou sa máme rady, aj keď si často protirečíme… Ten záchytný pevný bod, ktorý hľadám, je spoločná cesta s ľuďmi, ktorí tu žijú, ktorí sem žiť prišli a zotrvali, ktorí tu žili a odišli. Majú podobné spomienky či túžby ako ja, ale pritom nie sú rovnakí. Zvyšok sú už maličkosti.

ZCČo ti tu ako rezidentke, naopak, chýba?

AHDoma často žartujeme, že sme už na takej vysokej duchovnej úrovni, že už nám ku šťastiu nechýba nič. Nepotrebujeme luxusné obchody, eskalátory, nakašírované lavičky, Geissenovcov, potemkinovské fasády, strelnice, rôzne agresívne rekvizity. Dokázali sme sa zmieriť s absenciou obchodov, ako sú potraviny, pekáreň s čerstvým chlebom, mäsiarstvo aj drogéria, ktoré tu v centre mesta ešte donedávna fungovali. Čo nám však skutočne chýba, je modernita. Nie však vo význame niekoľkoposchodových novostavieb, ale máme dojem, že pri správe mesta chýbajú vízie, kam môže Štiavnica smerovať, resp. ako môže fungovať. Keď sme rozladení, utiahneme sa do bubliny, ktorá nás chráni pred množstvom negatívnych správ a radšej sa venujeme vlastným myšlienkovým konceptom. Napríklad riešime rébus, ako získať grant na to, aby turisti nadobudli presvedčivý dojem, že sa tu skutočne žije, ako z námestia vytvoriť pešiu zónu, ako zbohatnúť tak, aby sme sa mohli stať anonymnými sponzormi elektrických mikrobusov, ktoré nahradia tie veľké, prázdne po meste pendlujúce karosy, ako na železnici medzi Hronskou Dúbravou a Štiavnicou otvoriť pojazdnú reštauráciu so stálym hudobným telesom, ale zo všetkého najviac a úplne sebecky riešime balkón s orientáciou na námestie. Mimochodom, historické konzoly z renesancie sme už našli, už len podať žiadosť a počkať na rozhodnutie z pamiatkového úradu. (smiech)

ZCZ toho tvojho bytu máš parádny výhľad na trojičné námestie ako z prvého radu v divadle. Sleduješ nielen dianie na javisku, ale vidíš aj do orchestriska a zákulisia. Čo všetko sa tu odohráva?

AHEšte pár rokov dozadu sa návštevníci pohybovali na námestí sporadicky, v menších skupinkách. Preplietali sa medzi autami, keďže na tomto krásnom historickom námestí sa parkovalo po oboch stranách. To je už, našťastie, od roku 2019 minulosť. Ako sa u nás často hovorí, mimo sezóny tu „skapal pes“. Dnes tu stretávame rodiny s deťmi, víkendových návštevníkov mesta, maďarských študentov z baníckej akadémie, hlučných vyznávačov baníckeho remesla a nostalgie za „Horným Uhorskom“. Mám však pocit, že mnohí nechodia vnímať krehkú krásu tohto miesta, ale chodia za bujarou zábavou, za atrakciou. Frekvencia týchto návštev sa stupňuje. Často sem cestujú mladomanželia – v sobotu môžeme zahliadnuť svadobný sprievod, hľadajúci vhodnú kulisu pre ich nezabudnuteľný okamih… Vyberajú si námestie, scenériu s Kostolom sv. Kataríny alebo „Banku lásky“ na to, aby si tam mohli uschovať dôkaz spojenia v láske či manželstve. Turisti mi nevadia, patria k mestu, ale prevádzka a narastajúci počet atrakcií ako napríklad takzvanej Štiavnickej Anče, turistického vláčika, ktorý parkuje na námestí rovno pred historickým morových stĺpom, áno. Tento „vláčik“ chce sprístupňovať mesto turistom, ale deje sa to takým spôsobom, že sa vlastne stáva bariérou. Medzi návštevníkom na jednej strane a mestom a ich obyvateľmi na druhej. Ako keby sme sa ocitli na dvoch opačných póloch vo vnímaní tohto spoločného životného priestoru.

ZCPrečo je ten vláčik bariérou?

AHTuristovi prináša zrýchlený, skratkovitý vhľad do histórie mesta, avšak nijako sa nesnaží ponúknuť čosi viac – ucelenú historickú informáciu. Ide po povrchu, chce len pobaviť, je to instantný zážitok, ale príliš viditeľný. V sezóne križuje cesty s nebývalou intenzitou a človek si ho s týmto historicky cenným prostredím spája, aj keď nechce. My sme urobili podľa mňa obrovskú chybu, že sme síce vytvorili podmienky pre výnosnejšie aktivity a rozšírili možnosti pre spotrebu, obchod a ubytovanie v meste, ale bez kompenzácie problémov, ktoré s tým súvisia. Miesto postupného „upgradingu“ celej štvrte nastali ťahanice medzi súkromnými podnikateľmi, mestom a obyvateľmi centra. Ekonomický princíp prevážil nad sociálnymi a kultúrnymi princípmi. Nie som proti tomu, aby sa vláčik využíval, ale určite nie v centre najkrajšieho slovenského mesta – tam by stojisko určite nemalo byť. Keď idete do Viedne alebo do ktorejkoľvek metropoly – do Paríža či blízkej Budapešti – tak samozrejme, že nezastavíte priamo pod Eiffelovou vežou alebo pred vstupom do múzea Louvre…

ZCTo sme hneď v úvode veľmi silne kriticky naskočili na boľavú tému turizmu… Skúsme sa však vrátiť k tebe a k tvojim prvým návštevám Štiavnice. Aké boli?

AHDo Banskej Štiavnice som začala chodiť za bratom, architektom. Vždy sa ho osobne dotýkali zásahy, ktoré vznikli odstránením pôvodnej mestskej štruktúry za minulej éry. Od neho viem, že architektúra tvorí pre ľudí významný životný priestor a má obrovský vplyv na jeho kvalitu. Preto po skončení štúdií prijal ponuku pracovať na Pamiatkovom úrade, vtedy ešte ústave, v Banskej Štiavnici. V roku 1993 bola Štiavnica a technické pamiatky jej okolia zapísaná do zoznamu UNESCO, takže sa táto ponuka zdala ako práca snov. V tom čase som študovala výtvarnú tvorbu a psychológiu v Nitre a bolo pre mňa fascinujúce spoznávať tu v Štiavnici na sporadických návštevách všetky tie ruiny mestských palácov v tesnej blízkosti skromných baníckych domčekov. Všetko na pozadí industriálnej, pôsobivej a jedinečnej krajiny. So spolužiakmi sme sa tak trochu ľahkovážne ocitali napríklad v banskej štôlni tzv. „zošraubovaného domu“, v Plete, na streche evanjelického kostola, v opustených banských budovách na Hornej Rovni alebo v squatoch mestských palácov. Tých možností dobrodružného objavovania je dnes už minimum.

ZCČo stálo za rozhodnutím tieto príležitostné zážitky zameniť za trvalý pobyt?

AHNechať prácu a funkčné väzby v Nitre rozhodlo očakávanie narodenia prvého dieťaťa. Malý formát historického mesta s galériou, plavárňou, kinom, v tesnej blízkosti prírody – Banská Štiavnica vyzerala ako vhodné prostredie pre život s rodinou.

ZCAký bol stret tvojich očakávaní s realitou?

AHNulté roky už začali, ale Štiavnica ako keby ešte nepatrila do 21. storočia. Mentálne a fyzicky to bol návrat o 20 rokov dozadu! Nitra bola vtedy dynamické, moderné mesto. Malo svoje chyby, ale dospievanie v „deväťdesiatkach“ v Nitre sa stalo tým najsilnejším kyselinovým leptom pre ďalšie moje životné situácie. Oproti tomu v Štiavnici nebola žiadna infraštruktúra, žiadne supermarkety, kúrili sme tu drevom v kachľových peciach ako mnoho iných, na námestí sa v zime dalo sánkovať. Každé mesto však definujú aj legendárne krčmy, ktoré sa so svojimi štamgastmi stali nejednou predlohou orálnej histórie. Mnohí registrujú dnešné Art café, ktoré pod týmto názvom funguje dodnes, v tých časoch sme ostro sledovali turbulencie s vlastníckymi komplikáciami, ktoré vyústili do súdneho procesu, bola tu aj vývarovňa pre obyčajných ľudí CICI bar, ktorá bola v Banskom dome (dnes kaviareň Archanjel), Aljaška s kvapľami, o ktorej vtipkujeme, že by sa mala obnoviť a chrániť ako poklad UNESCO (potom sa zmenila na reštauráciu Nad kozákom, dnešný Black M), Rubigal na námestí – dnes klientske centrum MÚ – alebo rómska krčma Rubín s jedným „pankáčom“ Wolfim, ktorý na Radničnom námestí opravoval výfuky (dnes je v tých priestoroch vegánske bistro Lemberg), kultová krčma Adam otvorené nonstop, alebo jeden z mála nezrekonštruovaných objektov so zachovaným nápisom na fasáde v uličke pod Pražovňou – Libresso. Živo si vybavujem „kauzu Rezeš“, ktorá by mohla byť prípadovou štúdiou arogancie peňazí, moci a nekultúry v čase turbokapitalizmu (Alexander Rezeš bol slovenský podnikateľ, minister dopravy spojov a verejných prác Slovenskej republiky, jednou z mediálne známych tvárí privatizácie za vlády Vladimíra Mečiara, pozn.). Privatizér posmelený svojím statusom ministra skúpil „súdomie“ piatich historických domov v hornej časti Námestia sv. Trojice a kvôli bazénu nechal v jednom z objektov zbúrať historickú renesančnú klenbu. Po tomto zásahu zostali z domu tri obvodové múry! Bez najmenšieho zaváhania zmenšil a posunul okná a dal si vyrobiť úplne novú strechu. Na to, že je v samom srdci pamiatkovej zóny, „pozabudol“. Okresný úrad v Banskej Štiavnici mu za to udelil smiešnu pokutu 5 500 korún (183 eur, pozn.)! A vraj Rezeš za to ešte pamiatkarom doniesol fľašu vína… Podivná atmosféra Štiavnice 90. rokov sa ako kulisa objavila v „celovečeráku“ Vášnivý bozk s Ivanou Chýlkovou a Jiřím Bartoškom, ktorý sa nedá stiahnuť zo žiadnych online úložísk… Pokojne ho môžeme nazvať artovým prepadákom. Historické centrum bolo vyľudnené, mesto ako Sarajevo, rozkradnutá kalvária v troskách… Všetko úplne iné ako dnes. Keď teraz vidím ďalšiu vlnu návštevníkov, ktorí by radi prišli, tak im rozumiem, že tu chcú žiť, že si ich to tu po prvej návšteve získa. Aj ja by som chcela začínať v meste, kde už nie je 20 percentná nezamestnanosť!

ZCJa som tu len pár rokov a celkom mi je ľúto, že nemám zažitú tú Štiavnicu pred turistickým boomom… Rozprávaš sa niekedy so svojimi deťmi o tom, ako Štiavnicu vnímajú ony a ich mladá generácia?

AHČím boli staršie, tým lepšie chápali rozdiely medzi tým, čo žijú, a tým, čo sa dialo na špirále historických udalostí. Ony sa tu narodili, cítia Štiavnicu ako svoj domov. Toto mesto malo a aj stále má príjemný vidiecky charakter – nebolo nutné ich voziť na krúžky alebo do škôl autami. Keď sa obyvatelia mesta osobne poznajú navzájom, tak vedia zastúpiť aj absentujúceho starého rodiča. Napríklad my sme mali milú obľúbenú opatrovateľku tetu Evu z obchodu Pri hríbe, ktorá „odchovala“ viacero generácií detí a vedela ich usmerniť, aj keď už boli samostatní. Tie vzťahy tu boli kedysi bližšie, také dedinské. Aj to sa postupne mení.

ZCObe tvoje deti majú silný vzťah k umeniu a tvorivým činnostiam. Viedla si ich k tomu nejakým spôsobom ty?

AHAsi nie. Nemyslím si, že výtvarník alebo človek, ktorý sa pohybuje v kultúre, musí mať talentované deti. Nikdy som s tým nepočítala. Snažíme sa deti vychovávať nie v autoritárskej rodine, ale aby mali priestor vyjadriť svoj názor a vnútorný pocit slobodne. Syn Krištof je senzitívny, nemá rád príliš veľa ľudí, v nadväzovaní vzťahov je opatrnejší. Nebolo nutné, aby som ho zasväcovala do inotajov štiavnickej kultúry nejakým násilným spôsobom. Na to, aby zistil, čo ho presne zaujíma, prekonáva ako introvert komunikačné bariéry práve tým, čo robí. Rád však experimentuje a vo svojej tvorbe je už dnes oveľa uvoľnenejší a odvážnejší. V priebehu dospievania sa aj vďaka profesii a prístupu jeho otca priučil celej škále remesiel, od pomocných prác pri obnove historickej drevenice (napríklad v drevenicovej osade Podšíp) až po pomocné práce pri obnove pôvodne renesančného mestského paláca Baumgartnerovho domu. Tým, že žijeme v Štiavnici, mal možnosť zapojiť sa do spolupráce na projektoch s umelcami ako Juraj Gábor (autorská exteriérová inštalácia Transfer – Prechod pod Červenou studňou), pomáhal pri inštalovaní výstav Gábora Kristófa či Jiřího Kovandu v galérii Schemnitz. Okrem toho absolvoval lekcie filmového kurzu slektorom Marekom Šulíkom a inými významnými slovenskými dokumentaristami. Dnes už navrhuje vlastné písma/fonty, logá, plagáty, vizualizuje v Blendri, okrem toho hrá na bicích nástrojoch, experimentuje so zvukom, hrá v kapele. Dcéra Žofia je v tomto oveľa otvorenejšia. Vášnivo číta, píše básne, je zvedavá, zaujíma sa o spoločenské procesy, vymetá výstavy a koncerty, sieťuje. V tvorbe sa ešte necíti byť vyhranená, chápe, že každé zahĺbenie sa do tvorivého procesu si vyžaduje čas. Obidvaja chodili na hudobný nástroj – nie kvôli nejakej virtuozite, ale aby sa im rozšírilo poznanie. A taktiež navštevovali literárno-dramatický odbor, ktorý im poskytol dobrý základ na to, aby vedeli počas dospievania svoje názory obhájiť.

ZCAká bola tvoja cesta k umeniu? Čo ťa k nemu naviedlo?

AHMultimediálny prievan, ktorý nastal v 90. rokoch, nám priniesol možnosť spoznať dlho zatvorené možnosti a nový typ umenia. Vtedy sa to celé odohrávalo v atmosfére neriadeného poznávania umeleckého sveta, ktorý k nám presakoval zo západu. Práve preto som si vybrala štúdium psychológie a umenia, aby som v tom našla hlavne poznanie samej seba. Pre mňa je dôležité porozumieť, pochopiť, priblížiť sa k človeku. A napríklad arteterapia sa mi zdala ako jeden z dôležitých nástrojov liečby v rámci narastajúcich psychických porúch v dnešnom svete determinovanom ziskom, reklamou a výkonnosťou.

ZCSpomenula si, že skrz tvorbu si chcela hlavne lepšie spoznať samu seba. Ako to pre teba fungovalo?

AHŠkála prostriedkov, ktorými sa dalo vyjadriť, bola obrovská. Privlastnili sme si fotografiu, video aj film a počítač sa stal bránou do digitálneho priestoru reality. Tvorba nám priniesla slobodu v rozhodovaní a túto slobodu sme dokázali aj oceniť. Konečne sme mohli procesy a postupy, ktoré boli žiadané pred rokom 89, porušiť. Už sme neboli potrestaní za to, že sme niečo obrátili naruby, že sme to skúmali. Mohli sme použiť intuíciu, skúšať hranice fantázie a temperamentu a všetkých tých duševných aktivít spojených s prežívaním. To sa stalo základom pre moju prácu. A v pedagogickej činnosti je pre mňa dôležitý hlavne dialóg. Som presvedčená, že každé dieťa, ktoré sa narodí, je talentované. Len mu treba dať príležitosť, aby ten svoj odtieň vo svojej kreatívnej práci mohlo prejaviť.

ZCJe vôbec možné v dospelosti znovuobjaviť zabudnutú alebo potlačenú detskú spontánnu hravosť?

AHTo máš ako s učením cudzieho jazyka – keď sa ho dieťa učí prirodzene od rodičov, tak si jazyk osvojí ľahšie a rýchlejšie. Ak na to dieťa nemalo vytvorené podmienky, musí začať od bodu, odkiaľ je schopné pracovať. Ako pedagóg stále obhajujem to, aby sa dieťa alebo mladý človek mohol individuálne a slobodne prejaviť, ale keď vidím, v akom stave je naše umelecké školstvo, tak sa mi zdá, že niekedy sa tvorba zamieňa za výrobu. Vybavuje sa mi ešte z čias môjho pôsobenia na základnej umeleckej škole, že keď sa robili prezentácie alebo súťaže, tak sme sa často museli prispôsobiť vkusu alebo požiadavke zadávateľa tej súťaže. Pri pedagogickej činnosti sme sa zase museli zapáčiť rodičovi. Umenie bolo príťažlivé, keď sa stalo dostupným artefaktom napríklad na nejakom školskom trhu. Potreba pekného obrázku predchádzala potrebe naučiť dieťa experimentovať alebo osvojiť si proces, ktorým by vedelo dosiahnuť výsledok, ktorý chce slobodne vyjadriť.

ZCSpomínaš dôležitosť slobody individuálneho prejavu. S tým úplne súhlasím, ale niekedy sa zamýšľam – prečo je to vlastne dôležité a prospešné? Ako konkrétne pomáha sebavyjadrenie človeku a spoločnosti, v ktorej žije?

AHTo je náročné pomenovať pár vetami. Som presvedčená, že každý človek, či už dieťa, alebo dospelý, výtvarník alebo nie, by mal svoju vlastnú identitu formovať. A tá identita sa neformuje iba prostredníctvom kultivovania výtvarného jazyka, ale cez kultivovanie života. Keď dokážeme tolerovať odlišnosti a rôznorodosti u ľudí, tak sa vieme lepšie vysporiadať aj so životnými krízami a lepšie sa navzájom pochopiť a rešpektovať. Teraz vieme, že nárast extrémizmu alebo rôznych xenofóbií sa deje v podstate u ľudí, ktorí nemali dostatočné zázemie na to, aby kultivovali svoju emocionálnu zložku.

ZCDoba, ktorú žijeme, je vyšperkovaná pravidelnými krízami, výzvami a zlomovými udalosťami, či už v lokálnom, globálnom alebo osobnom prostredí. Vie byť umenie a kultúra katalyzátorom, „zmierňovačom“ dopadov týchto kríz?

AHNa túto otázku sa mi ponúkajú dve rôzne odpovede. ÁNO, môže. Musí však byť zabezpečená aspoň najnutnejšia a najzákladnejšia podmienka pre fungovanie liečivých procesov pred príčinami, ktoré krízy spôsobujú. Svet je dnes plný obáv, násilia. Mňa sa to dotýkajú natoľko, že naozaj netuším, ako sa voči tejto brutálnej sile vzoprieť. Som paralyzovaná. Táto tragédia sa totiž deje v úplne neumeleckom duchu. To nie je nástroj, s ktorým by som v umení vedela pracovať. Môj inštinkt mi našepkáva, že našou úlohou je vytvoriť také podmienky, aby sme sa pokúsili túto/tieto krízu/y prekonať spoločne. Energia, ktorá pri tom vznikne, je dôležitejšia než čokoľvek iné. Ak však spoločnosť zostane ľahostajná a atrofovaná, tak NIE. Umenie a kultúra nie sú univerzálnym všeliekom. V príliš fragmentovanej spoločnosti náš hlas slabne, stráca sa, nedokážeme za seba povedať to rozhodujúce „áno“ alebo „nie.

ZCAké kvality sú pre teba osobne v umení dôležité?

AHVeľmi dôležitý je dialóg. Každý umelec, ktorý prichádza do galérie si so sebou prináša svoj osobný príbeh. Niekto fascinuje svojou odvahou v téme, ktorú si vyberá, a niekto dokáže kontemplatívnym, meditatívnym umením upokojovať nielen vlastnú potrebu po tvorbe, ale aj publikum. Najviac sa mi páči možnosť rozmanitosti médií.

ZCRozmanitosť je naozaj čím ďalej, tým širšia, hlavne s prichádzajúcou vlnou umelej inteligencie a celkovo všetkých nových digitálnych médií, ktoré sú čoraz dostupnejšie. Čoskoro bude môcť hocikto vytvoriť hocičo. Ako vnímaš efekty tejto vlny na umeleckú tvorbu? Nebudú všetky tie možnosti paralyzujúce? Alebo si práveže každý nájde tú svoju cestičku?

AHSom fanúšik nových technológií. Umenie sa nedotýka len humanitných vied, ako je psychológia alebo filozofia, ale nachádza sa na priesečníku s inými disciplínami v tesnej blízkosti s vedou. Ak by vo vedných odboroch či výskume absentovali kreatívni ľudia, tak nedosiahneme žiaden pokrok. Veľmi sa mi páči napríklad spojenie dizajnu a medicíny. Niekde som čítala, že dizajnéri a vedci pracujú spoločne na navrhovaní častí orgánov z biomateriálov a umelou chlopňou už vieme aj na Slovensku vylepšiť život človeka. Spojenie umenia a vedy je pre mňa úplne tou najzaujímavejšou cestou. Ale to neznamená, že by sme mali poprieť alebo potlačiť to nezáväzné, radostné a spontánne experimentovanie, ktoré nemá jasný výsledok.

ZCJe tento tvoj prístup v súlade s filozofiou galérie Schemnitz, v ktorej pracuješ? Ako u vás prebieha kurátorský proces?

AHVždy sa obraciame na odborníkov – kurátorov, ktorí sú garantami nášho výstavného a vzdelávacieho programu a ktorí nás každý rok zastupujú. Spolu s nimi sa konsenzuálne dohadujeme, kto bude daný rok v našom užšom výbere. Tým, že nie sme štátna galéria, naša práca veľmi úzko súvisí aj so získavaním grantov a inej podpory. Naša stratégia je taká, aby sme sa čo najviac profesionalizovali.

ZCPodľa čoho vyberáte umelcov?

AHSme galéria súčasného umenia, preto si myslím, že je dôležité aj naďalej kultivovať vlastný vizuálny jazyk, ktorým galéria komunikuje. Je to jeden zo spôsobov, ako ukázať myšlienku alebo nápad, alebo hovoriť o spoločensky dôležitých témach našej doby. Rozhodnutie výberu umelcov v minulosti záležalo od konkrétneho hlavného kurátora – garanta výstavného roku, z ktorých každý mal svoje preferencie. Zažila som spoluprácu s viacerými. Už tretí rok spolupracujeme s galerijnou radou, kde sa náš spoločný výber autorov snaží spĺňať medzigeneračnú, rodovú, regionálnu aj menšinovú podmienku. V posledných rokoch sa snažíme dávať príležitosť aj mladým autorom, ktorí ešte nie sú etablovaní. Niekedy je prekvapivé, akí sú talentovaní a ako precízne vypracovanú žiadosť podávajú.

ZCZ čoho pozostáva tvoja práca v galérii?

AHDo galérie som ako lektorka nastúpila v roku 2016 po ukončení pracovného pomeru na základnej umeleckej škole. Rozlúčila som sa s pravidelným príjmom či stravnými lístkami a za toto rozhodnutie som aj prevzala zodpovednosť. Od roku 2017 považujem Schemnitz za súčasť svojej identity. Využila som príležitosť stať sa grafičkou a tým sa galéria stala exkluzívnym miestom mojej sebarealizácie. Postupne som sa stala aj dramaturgom vzdelávacích projektov, a keďže moja profesia je výtvarná pedagogika, pripravovala som workshopy s názvom Detské územia, ktoré boli venované približovaniu súčasného umenia a súčasných médií deťom. Robili sme mnohé workshopy: filmársky, risografický, fotografický, animovanú tvorbu, netradičnú sochársku tvorbu a podobne. Základom mojej práce však nie je iba kreatívna práca. Program galérie treba vymyslieť, pripraviť, odpromovať, odprodukovať a administratívne uzavrieť so všetkým, čo k tomu patrí. Nevyhýbam sa ani vyhľadávaniu partnerstiev a finančnej podpory alebo praktickým úlohám „dievčaťa pre všetko“.

ZCTakže sa počas tvojej práce stretávaš s mnohými umelcami a aj s nimi priamo pracuješ. Vzhľadom na to, že si študovala psychológiu, vidíš nejaké charakteristické črty, ktoré majú tvoriví ľudia a umelci? Nejaký spoločný menovateľ v ich osobnosti?

AHNie som vždy stopercentne stotožnená s tvorbou každého umelca alebo umelkyne, ktorú cez galériu Schemnitz ponúkame, ale o to viac ma na rôznych úrovniach vždy zaujímala samotná osobnosť týchto umelcov a umelkýň. Ešte som sa u výtvarníkov nestretla s aroganciou. Stalo sa, že bol niekto v komunikácii asertívnejší, ale nikdy tam nebol úmysel niekoho znevážiť či poučovať. Myslím si, že výtvarné umenie kultivuje človeka, avšak nielen samotného autora, ale aj publikum, ktoré za umením prichádza.

ZCV Štiavnici máme viacero galérií výtvarného umenia. Čím je galéria Schemnitz v tomto meste jedinečná?

AHJedinečná je predovšetkým tým, že si ešte aj napriek rôznym prekážkam – napríklad neistotou spôsobenou pandémiou, energetickou krízou, situáciou v kultúre a v politike – udržala status galérie, ktorá nepodľahla komercializácii. Lebo požiadavka na kultúrnu prevádzku je dnes finančne veľmi náročná. Financie niekedy menia nielen charakter ľudí, ale aj poslanie subjektu, ktorý s umením pracuje. Pre mňa by práca v galérii stratila zmysel, ak by sa stala komerčnou a produkovala by výstavy, ktoré prinášajú zisk, ale nie kvalitu. Ale teším sa, že nie je úplne jedinečná – ja som veľmi rada aj divákom umenia. Zvlášť v týchto posledných mesiacoch, keď som unavená prácou, tak oveľa radšej chodím na produkcie iných galérií a iných kultúrnych centier, aby som aj ja mala divácky zážitok. Takže je výborné, že v Štiavnici nie sme osamotení, že kultúrne zázemie je také silné, že nemusíme ani ďaleko cestovať.

ZCA kam najradšej chodíš v Štiavnici za kultúrou ty?

AHMám veľmi rada festival JAMA Milana Adamčiaka, to je taká moja srdcovka. Tiež veľmi radi a často navštevujeme kultúrne centrum Hájovňa, ktorého poloha na periférii mesta je spojená aj s rituálom, že človek sa v jednom okamihu ocitne v prírode a súčasne odchádza saturovaný takým tým malým dostupným umením. A rovnako veľmi rada zájdem do Banskej Stanice, na miesto s aktívnou komunitou, ktoré nás neustále vyrušuje z hibernácie rôznymi kultúrnymi impulzmi, tvorivými stretnutiami a intenzívnymi zážitkami. Trochu mi chýba priestor, kde Banská Stanica začínala, ten spojitý bod na železničnej stanici. Mám pekné spomienky na akcie, ktoré sa tam konali. Zažili ich aj naše deti v ranom veku a možno práve tam vznikol zárodok ich záujmu o umenie.

Jaro Koleda

Ak sa chceme ako komunita stretávať, tak si ten priestor musíme vytvoriť

FOTO: Marek Jančúch

TEXT: Zuzana Bodnárová

14 MIN.